Zoltán Demján: Everest Hard Way je vyhradená výlučne pre absolútnu svetovú špičku.

Zoltána Demjána netreba milovníkom hôr nijak zvlášť predstavovať. Horolezecká legenda s vysokým odborným aj morálnym kreditom. Spolu s Jožkom Psotkom a šerpom Ang Ritom bol prvým čechoslovákom na vrchole Mt. Everestu, ktorý vyliezli bez umelého kyslíka variantou Poľskej cesty na JZ pilieri. Za provýstup na Dhaulagiri s kazachmi Jurijom Mojsejevom a Kazbekom Valijevom dostáva svetové ocenenie výstup roka. Kolektív Snežného kocúra vyspovedal Zoltána o jeho názore na Everest a Bonningtonovej ceste nezývanej aj Hard Way.

Ahoj Zolo, určite Ti ako horolezcovi neunikla akcia s názvom EVEREST HARD WAY.

Aktivity Zola Pála aj Vlada Štrbu som sledoval s pozornosťou, akú som už dávno žiadnemu horolezeckému podnikaniu nevenoval a to z prostého dôvodu, že som mal vážne obavy o život týchto dvoch pánov. Pri všetkej úcte k ich slobodnej vôli a možnosti robiť si čo chcú, keďže som na Evereste strávil nejaký čas a tuším čo to znamená liezť Boningtona, mal som skutočne vážne obavy…

Bol si prvým Slovákom spolu s Jozefom Psotkom, ktorí stáli na vrchole Everestu v roku 1984 bez kyslíka prvovýstupom južným pilierom v blízkosti Poľskej cesty. Nakoľko si myslíš, že boli tvoje predošlé horolezecké skúsenosti dôležité dokázať vyliezť inou náročnejšou cestou ako normálkou na vrchol?

Myslím, že bez predošlých dlhoročných (10 rokov) skúseností, na tie časy v extrémne ťažkých cestách v zimných Tatrách, Alpách na Kaukaze a Pamíre, by som asi z Everestu v 84 nezostúpil. Nejednalo sa až tak veľmi o technické lezecké znalosti, ale najmä o psychickú odolnosť. Na vysokých osemtisícovkách (nad 8 400) je človek vystavený naozaj extrémnej výške, v ktorej je schopný liezť len veľmi obmedzený počet hodín. Práve táto extrémna výška pôsobí veľmi nepriaznivo na psychiku lezcov a preto často robia chyby, ktoré veľmi často bývajú fatálne. Obávam sa, že ani normálka na Everest bez kyslíku nie je „vysokohorská turistika“. Keby tam mali lezci byť sami (nie v stáde „kvázi horolezcov“ v sprievode Šerpov) a chytilo by ich zlé počasie (nízka viditeľnosť a víchor), tak je to doslova boj o život, lebo pri zostupe je veľmi zradná orientácia v technicky relatívne jednoduchom teréne. My sme práve zostupovali touto „normálkou“ vo víchrici a v tme. Napriek tomu, že na mnohých miestach boli fixné laná boli to moje najťažšie chvíle v horách a bol to zázrak, že som ten zostup prežil. Určite si videl v kine nedávno premietaný film Everest, kde ich na zostupe chytila víchrica, ktorá bola veľmi verne sprostredkovaná divákom. V kine som sa vtedy veľmi intenzívne vrátil v spomienkach na náš zostup, lebo to boli rovnaké podmienky.

demjan-psotka-nestandard1

Ako sa podľa teba dá na takúto cestu zaklimatizovať a technicky pripraviť?

Technická príprava je podobná ako pri iných náročných cestách aj v nižších nadmorských výškach – mať čo na najlepšiu kondičku – vysoký anaeróbny prah a mať čo najviac prelezených ciest v extrémnych podmienkach. Za absolútne kľúčový problém však považujem pri výstupe na Everest (pozor je to jediná deväťtisícovka, lebo do 9 000 chýba Everestu skutočne len pár metrov) aklimatizáciu, najmä keď chceme liezť bez kyslíkových prístrojov. Som hlboko presvedčený o tom, že je nutné stráviť minimálne jednu noc nad 8 000 m, potom zísť aspoň do B.C. oddýchnuť si, nechať čas organizmu na fyziologické zmeny, ktoré noc vo výške nad 8000 vyvolala, a až potom sa pokúsiť o výstup. Aklimatizácia, ktorá sa bežne robí pri výstupoch na nižšie osemtisícovky tu určite nestačí! No a potom počas výstupu je absolútne kľúčová rýchlosť a to najmä vo výške nad 8400 m, kde je nutné obmedziť pobyt na čo najkratší čas. Tam je totiž skutočná „zóna smrti“, nie nad 8000 ako to píšu v populárnej literatúre. Nikto ešte neprežil viac ako jednu noc nad 8400m a to tiež len so šťastím. Predpokladám, že ti Bonningtonovu cestu v juhozápadnej netreba predstavovať.

Čím si táto cesta zaslúži označenie Hardway?

Myslím, že odpoveď na túto otázku je veľmi jednoduchá. „The Hard Way“ znamená „Ťažká cesta“ a Boningtonova cesta v JZ stene Everestu je skutočne ťažká cesta. Nie náhodou prvovýstupcovia patrili v tom čase k absolútnej svetovej špičke a v tom sa do dnešných dní nič nezmenilo, dokonca vplyvom globálneho otepľovania a úbytkom snehu v JZ stene sa cesta stáva ešte ťažšou. Býva síce dolná časť steny vysnežená, ale pod tým snehom býva tvrdý vodný ľad, alebo skala a preto je to oveľa viac lavinózne ako v minulosti. To platí aj pre traverz nad komínom, ktorý sám o sebe je ťažké lezenie a to už v blízkosti 8400 výšky. Takže doterajšie pokusy o opakovanie tejto cesty dokazujú, že je to cesta vyhradená výlučne pre absolútnu svetovú špičku, pre lezcov, ktorý  majú bohaté skúsenosti z extrémnych ciest v extrémnych podmienkach.

Čo by si odporučil ďalším lezcom, ktorí by chceli takúto cestu zopakovať? Predovšetkým na margo technickej pripravenosti, fyzickej zdatnosti a skúsenosti?

Lezcom čo na to majú, by som nič nemusel odporúčať, lebo by presne vedeli čo a ako. Určite by mali za sebou množstvo extrémnych výstupov a najvyšších horách sveta. Určite by sa takýto lezci poradili s ľuďmi, ktorí podobné výstupy absolvovali a čerpali by z ich skúseností. Nie ja hanba učiť sa na chybách druhých.

‘Môj brat’ bol normálkou na vrchole Mont Blancu, pár rokov si pobehal a poliezol trošku v Tatrách, trekoval na kopcoch v Pamíre no nikdy nič ťažšie ako 4 nevyliezol. Odporučil by si mu túto cestu na zoznámenie s Himalájami?:)

Verím, že si robíš sradnu a že tvoj brat to naozaj nemyslí vážne J. Na to naozaj niet čo povedať, bol by to neskonalý hazard zaváňajúci samovražednými sklonmi.

Kolektív Snežného kocúra ďakuje za rozhovor.

Advertisements

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s